Sri Lanka - Ayurvédsky denník časť VIII.

Autor: Miluna Rolinczová | 8.5.2021 o 10:41 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  590x

Začínam si uvedomovať, že môj pobyt sa mi tu kráti. Vždy keď som ďaleko som šťastná, som aj teraz, to musím priznať. Ale ako sa hovorí v Šúrovciach pri Seredi „cítim sa byť homesick“. Aspoň kvôli malej fazule pôjdem ráno plávať.

28.04.2021 Deň štrnásty

Deň začal mojim plávaním v bazéne. Už tuším druhý deň nemám shirodharu. Pomaly si na cestu domov začínam večer umývať vlasy od oleja, vždy pred spaním. Zatiaľ len tak lightovo 8-10x šampónom. Aj tak sú mastné. Vlasy sa mi po tom všetkom oleji nezdajú hydratované ale suché ako slama. Dúfam, že doma sa s nimi nebudem musieť rozlúčiť nožnicami lebo ma vystre. Aj tak neviem prečo som si myslela, že olej mi pomôže na celé telo. A možno aj pomohol a eštelen pomôže. Aj tak mám z neho pocit, že je to taký ten povrchový olej. Možno to znie zvláštne ale skôr z neho cítim takú ťažobu na koži, dá sa zotrieť a koža po ňom neostáva hydratovaná ale skôr obyčajná. Vlasy detto len horšie. Ale to je možno len môj dojem. Prosto povrchový olej.

Mám rada tú ošarpanú loďku pod palmami, ktorá je na pláži, a vidno ju z rezortu cez plot. Je stará, drevená a výrazne modrá, aj keď tie odtiene modrej boli na ňu natreté už hádam všetky čo existujú. Stále som si hovorila, že aká krásna prirodzená kulisa, a že keď robím fotky vyzerá ako dokonalá fototapeta. Až keď som išla skutočne zavčas rána plávať tak som si všimla, že loďka sa aj naozaj využíva. Medzi rezortom a palmami je vyšlapaná cestička cez ktorú ráno prídu 3-4 muži a nasadnú na ňu. Páni sú starší, menší, prirodzene starší a majú na sebe veci, ktoré sem nosia Európania aby ich po procedúrach vyhodili. Veľmi výrazne mi to pripína šatník môjho starého otca. Nesmejem sa, práve naopak, je to veľmi sympatické. Muži organizovane zoberú loďku, nerozprávajú sa, potlačia viditeľnou silou do mora, a pri obrovských vlnách začnú okamžite veslovať. Sú to lovci a rybári. Vraj tak fungujú už roky. Nerozumiem kto sa opováži a odváži ísť s takou loďkou v takom stave na oceán. A to nie na hocijaký ale skutočne na bujný, bujarý, rýchly, divoký a iné prídavné mená, ktoré popisujú veľkosť vody, ktorá deň-noc nebezpečne buráca. Ale ja predsa ani nemusím rozumieť, oni rozumejú a to je hlavné. A odvážia sa, lebo to poznajú a možno ani nemajú na výber. A ja okamžite skončím s týmito úvahami lebo to je zbytočné.

Po procedúrach ideme na obed. Chýbajú mi tu "naše" polievky ale, že veľmi veľmi. Pozorujem, že keď som niekedy hladná pred obedom a uvidím porciu, tak vždy zapochybujem, či sa dostatočne zasýtim. Telo, mozog a črevo akosi zvláštne spolupracujú. Môj mozog mi hovorí posledné dva dni, že toto je predsa málo a malá porcia. A vždy keď dojem tak som trošku nespokojná. O pár minút príde zaplnenosť a sýtosť. Vždy. Ešteže tak.

Po obede dnes relaxujem na izbe, ležím, veľa píšem alebo teda celkom píšem, som plná, prejedená a na slnku máme dnes od doktora zakázané byť. Sem tam som v tieni vonku na lehátku. O 10:00 a o 15:00 nás vždy vyhľadá personál a prinesú nám odšťavené ovocie. Dnes ma nikto akosi poobede nenašiel. Možno to bude mať niečo spoločné s liečbou alebo shirodharou, dohovie čo Dr. Nalin opäť pre mňa vymyslel. Verím mu. Idem na procedúru a zároveň aj okolo kuchyne. Len tak sa poinformujem či mi skončil už džúsový režim a plánujem pokračovať v ceste na procedúru. Z úsmevov, ktoré má Sri Lanský personál vždy na sebe zrazu nie je nič. Ale, že vôbec nič. Zisťujú či som naozaj džús nedostala a ja začínam cítiť prúser. Mávla som rukou a povedala som, že veď to vôbec nevadí, že nič sa nestalo. Veď sa ani naozaj nič nestalo. Sri Lanská teta čašníčka začína hovoriť príšerne rýchlo, rázne a otáča sa odo mňa smerom do kuchyne. Pohoda čo tu vládla je preč a pocit prúseru sa začína napĺňať. Počuť hlasnú Sri Lančinu a paniku, prichádzajú aj ľudia z kuchyne zozadu. Obrovská vrava, bez úsmevov. Cítim sa zle. Cítim sa príšerne a vôbec to neviem zastaviť, lebo akonáhle do toho chcem vstúpiť niekto zakričí „It´s okay madam, you have to have a drink“. Kebyže viem, že rozpútam tretiu svetovú ostanem na izbe. Veď ani nie som smädná.

O 1,5 sekundy som mala šťavu zo soursop v ruke a pocit príšernosti na srdci. Ten džús potom ale už vôbec nechutil ako ten o 15:00. Bol trpký. 

Dnes som asi naozaj citlivá, pri záhrade vidím pani ako zbiera a hrabe staré bambusy a palmy, ktoré iný pán posekal asi pred hodinou. Neviem si pomôcť ale cítim sa opäť zle a chcela by som jej pomôcť. Je mi ľúto, že ona robí toto a ja mám na sebe sarong, šľapky a kľúče od izby. Dnešok by už mohol skončiť. Plus je príšerný tlak, už asi 2 dni nepršalo a muchy sú ale, že úplne všade. Spomínam si na chytačku múch akú mala moja stará mama v špajzy. V tej špajzy bolo vždy všetko, voňalo tam mäso a jedna polica boli len samé sladkosti. Úplne v strede miestnosti boli zavesené dve asi 40 cm pásky plné múch, ktoré viseli zo stropu. Tie pásky sa menili zriedka a vždy sa na ne nalepilo asi milión múch. Tej miestnosti som sa ako dieťa bála. Dnes ako dospelá viem, že sa do tej miestnosti už nikdy v živote nedostanem. A tiež, že nemôžem od prírody na juhu Srí Lanky chcieť aby mala menej múch, tu sú predsa ľudia nábožní, tak asi matematika je taká, že je lepšie modliť sa za dážď.

Teraz ma čaká ešte jedna procedúra. Priznám sa, že masáže sú tu asi naj ale aj všetky ostatné body čistenia sú v konečnom dôsledku fajn a prospešné. Prechádzam od rezortu cez veľkú modrú bránu do záhrady, kde sa robia všetky procedúry. Je tu kameninový chodník a všade naokolo zeleň, naozaj veľa zelene, palmy, naozaj vysoké palmy, stromy, kokosovník a banánovníky. Ach kokosovník, ten najvyšší sa mi páči asi najviac. Je obrovský, úplne hore sú kokosy, a ako rástol tak domáci aby mali ľahší prístup ku kokosom, tak robili postupne z dreva taký prírodný rebrík až na samý vrch. Laty pribíjali o kmeň a obmotávali ich kožou. Vždy sa usmejem keď ten strom vidím. Ešte som taký nevidela. V záhrade kde sa robia procedúry sú dva domčeky, každý so samostatnými kójami na procedúry. Všade sú veľké drevené dvere, ktoré pôsobia veľmi ľahko a sú tam len preto aby tam nejaké boli. Neplnia žiadnu funkciu. Prvý domček má tri schody, fontánu a asi 6 samostatných miestností, kójí. Každá slúži na niečo iné, napríklad všetky napravo majú naklonenú „posteľ“ a konštrukciu s olejom na shirodharu. Tie miestnosti oproti sú klasické masérske s jednou alebo dvoma drevenými posteľami. Teplotný rozdiel nikde necítiť lebo je to všetko úplne otvorené. Klamem vlastne. V poslednej miestnosti sa stále zatvárajú dvere a chýba bočné okno, plus tam majú variče na lieky a oleje. Tam je extrémne teplo. Viac ako jednu-dve procedúry tam nevydržíte ležať. Mne osobne tam ostalo zle už aspoň 2x. Okná sú ako také malé okenice, ktoré držia na pántoch z vonku, a drevo je vzdialené od okna rámu asi 3-4 cm. Tiež veľmi provizórne a krásne modré. Ale o tom trošku neskôr. O tej modrej teda. Strecha je veľmi vysoká a tiež pomerne provizórna. Je prekladaná niečím ľahkým, čo rovnako veľmi ľahko pripomína naše škridle, ale škridle to nie sú. Medzi miestnosťami je zopár drevených lavičiek na sedenie, a všade po stenách sú maľby prírody, obrazy bohov a niečo ako detailné obrázky na skúšku z anatómie.

Medzi prvým a druhým domčekom je opäť chodník z kameninových kociek zasadených v tráve, pomerne dosť ďaleko od seba vzdialených. Horný domček na procedúry má 6 miestností. V dvoch z nich sú masážne postele, v jednej sú dve veľké drevené kade s otvorom na hlavu („steambath“), čo pripomínajú trochu nadrozmernú truhlu. V ďalšej je leňoška na odpočinutie, a v tej úplne prvej je zmes liekov a bylín, a trošku bordelu ako sa patrí. Posledná miestnosť je zavretá, zamknutá. Tento domček je o poznanie menší, možno aj 2-3x menší. Ale dvere má krásne modré. A tu je moment kedy som vravela, že sa k modrej ešte vrátime, a tadááá vraciame. Vždy keď čakám na procedúru alebo priamo na nej som, a otvorím oči vidím modré okná, modré rámy okien a modré dvere. Netuším či sa táto modrá volá aquamarine, coelin alebo tyrkys. Poznám len baby blue, navy blue, tiffany blue a IKEA blue. Nič iné, nič medzi tým. Táto modrá je maľovaná hrubým štetcom čo vidieť, je to taká nedbalá robota, ale viem si predstaviť priestory, kde by zažiarila a bola by považovaná za luxusnú. Vlastne žiari aj tu. Vždy mi je dobre keď ju vidím. Nie je to len modrou, je to aj tým drevom a tou samotnou nedbalou prácou. Tak ako bolo Koniec básnikov v Čechách, tak aj teraz urobím koniec modrej na Sri Lanke.

Pred posledným, horným domčekom sú dve odpočívadlá, ktoré pripomínajú drevené lehátka ako u nás na slnenie, len sú podstatne širšie, o poznanie dlhšie, a mohutnejšie. Plot ktorý obkolesuje pozemok, domčeky a záhradu je nízky, asi metrový. Za ním je život, taký ozajstný divoký život. Sú tam banánovníky, kokosovníky a palmy. Je to palmový les, a mnohokrát keď čakáte na procedúru, vidíte domácich ako sem prídu, a berú haldy banánov a kokosov na domov. Prvý deň sa bojíte, druhý deň sa bojíte a sledujete ich, tretí a štvrtý deň ich sledujete s údivom, a po týždni Vám to nepríde už ničím zvláštne.

Skončila som procedúry a išla sa pokúsiť umyť na izbu od oleja, potom na večeru. Dnes štípu na večeri aj muchy, aj komáre. Pre istotu. Večere sú fajn, máme polievku. Dnes troška sklamane zemiakový krém, ale je to teplé a tekuté, takže sa to počíta. Mám rada Hedviginu spoločnosť pri jedle, je to moja spolusediaca od prvého dňa. Preberáme všetky témy a veľa sa smejeme.

Vedľa pri stole sedí dievča, ktoré dnes v noci odchádza. Už asi 4x spomenula, že toto je jej posledná večera. Ja som povedala, že tak to by sme mali asi všetci sedieť na tej istej strane stola, a počkať na Judáša, a na človeka čo nás príde nakresliť. Môj vtip sa stal vtipom zrejme len pre mňa. Pobavil ma. Určite viac ako zázvorovo-kokosovo-medový dezert, ktorý som darovala, ako už mnohokrát kolegyni spolusediacej oproti.

Začína pršať. Chvalabohu. Všetkým bohom. Len nech prší.

29.04.2021 Deň pätnásty

Vstáva sa mi ťažšie. V noci asi veľmi veľmi pršalo, je obrovská vlhkosť a oknám mám zarosené až mokré. Ako aj celý balkón a uteráky s plavkami zo včera. Nevadí. Ako vždy je 07:28 a budík práve dozvonil. Chýba mi asi naozaj domov a neteším sa na celú tú cestu. So spánkom to už asi lepšie nebude, buďme k sebe úprimní, a to ja som k sebe aj ku všetkým. Najmä k sebe, ale najskôr som sa to musela naučiť. Z domu začínajú prichádzať zlé správy a ja cítim nervozitu, vlastne nervozitu nie, skôr nepokoj. Telo bolo čisté a teraz prvýkrát po dlhej dobe cíti nával problémov. Sranda, ja som si myslela, že nie len chute sa vyčistili. Evidentne aj myseľ, ale to naozaj musím uznať, že som tu cítila od prvého dňa len pohodu, a naozaj si užívala každý deň. Bez problémov. Bez problémov som si užívala a aj bez problémov som bola.

Milujem umývadlo v mojej kúpeľni, je vysoké pod prsia a tak akurát sa tam umývajú ruky, majú to tu naozaj šikovne vymyslené. Každý deň v tej kúpeľni zabijem švába, alebo alternatívne, snažím sa zbaviť veveričky. Varany hore nechodia a s mravcami, muchami, komármi to naozaj na Sri Lanke v otvorenej kúpeľni vzdáte hneď v prvý deň. Oni sú tu doma, ja som len hosť. Aspoň podľa uvítania na posteli pri príchode, ktoré by sa patrilo už pomaly aj zahodiť, a nemať ho pre zmenu na stoličke.

Dnes som mala pocit, že na desiatu som mala v rámci „fruit plate“ aj jablko, naozaj ma to potešilo, aj zmenou chutí, aj zmenou ovocia v rámci tanieru, a aj mi to pripomenulo domov. Doma jem naozaj veľa jabĺk. Patrične som to cestou ocenila pred čašníkom. Toho som súdiac podľa jeho smiechu len náramne pobavila, že odkiaľ by sa tu vzalo jablko. Vraj jablká tu ale, že vôbec nerastú, nie sú zdravé lebo ich musia dovážať, a importované ovocie nefrčí vraj ani v mestách ako je Colombo. A zásadne jablko nie je ayurveda approved. Ja naozaj potom neviem čo som jedla. Dala by som ruku do ohňa. Jablko do ohňa. Teraz by som dala po smiechu pána čašníka už ruku už len do takého malého biokrbu. To už kde sme keď ja nerozpoznám jablko. Cítim sa zahanbene a zároveň by ma zaujímalo, čo som to teda jedla. To sa už asi nikdy nedozviem. Rozprávali sme sa ešte chvíľu a povedala som, že jablká sú také naše kokosy, že ich vždy nájdeme, množstvo ľudí ich má na záhrade, a naozaj ich väčšina ľudí u nás miluje. Rovnako ako kokosy u nich na Sri Lanke. Pán čašník mi hovorí o kokosoch, a ja mu na oplátku hovorím aké sú ú nás kokosy drahé, ako aj produkty z nich, a že sa dokonca dá u nás kúpiť niečo ako letecký kokos, ktorý je nie starší ako 72 hodín. Zažartujem, že je to ako PCR test. Nikto sa nesmeje, takže asi vlastne asi ani nežartujem. Pánovi nie je úplne jasné kto by dal za kokos 5 EUR, veď kamkoľvek sa od od decka pozrel všade boli hlavne kokosy a produkty z nich. Taktiež sa tu zarába cca. 120 EUR mesačne. Z čoho 5 EUR za kokos je viac než dosť. Tiež nerozumie prečo vôbec niečo dovážame, že či nie je lepšie jesť vlastné, vlastné vypestované. Hovorím, že je a zahryznem sa do banánu, lebo nemám voči nemu lepší argument. Plus z neho cítim úprimnosť, rozčarovanosť a nie žiadnu útočnosť. Potom mi hovorí o tom ako sa tu ľudia starajú o kokosové lesy aby ktokoľvek, kto pôjde okolo si mohol odtrhnúť, ak by bol hladný alebo smädný. Uvedomujem si, že naše jablká a naši ľudia nie sú ako Sri Lanské kokosy.

Cez deň vznikol ešte ako bonus problém s manažérom. Sľúbil mi pred 2 týždňami, že mi potvrdí platbu, ktorú som mu dala v hotovosti (momentálne sa inak nedalo) hneď v prvý deň. Potom zmizol. Teraz sa usmieva, že všetko je OK. Všetko možno je ale ja nemám potvrdenie o peniazoch. Pán manager stále, že zajtra, zajtra, zajtra. Trošku sme do seba skočili. Trošku dosť. Netušila som, že budhisti sa vedia hádať a dohadovať, a že sú dokonca neslušní a drzí. Ale každý deň sa človek niečo naučí.

Večeru som dostala v banánovom liste, v princípe to bolo približne to isté čo mávame bežne, len to bolo tentokrát ešte výraznejšie teplé, a všetko spolu zmiešané. Zelenina dusená, zelenina surová ako šalát, indický šošovicový dhaal, červená ryža a niečo čo chutí ako zemiaky, ale nie sú to zemiaky. Podľa šéfkuchára samozrejme. Pri mojom faux pas s jablkom by som si už nedovolila rozlišovať ovocie a zeleninu. Ak by som sa pomýlila nielen pri jablku ale aj zemiakoch, musela by som už odovzdať občiansky a pass.

Poďme už do postele.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Aké výhody budú mať zaočkované deti

Prečo je správne podať vakcíny aj deťom.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Dúfajme, že Mikasa zasa nezaskočí jeseň

Na očkovanie sa nemôžeme spoliehať.


Už ste čítali?